Možnosti logoterapie v terapii drogovo závislých

 

Peter Halama

Ústav experimentálnej psychológie SAV,

Retest, resocializačno-terapeutické centrum pre závislých, Bratislava

 

            Závislosti rôzneho druhu patria v súčasnej dobe k jedným z najčastejšie sa vyskytujúcich  psychických porúch. Alarmujúce výskumy a prieskumy poukazujú nato, že stále viac a viac ľudí má skúsenosť s požitím nejakej ilegálnej drogy. Zvlášť ohrozenou skupinou je dospievajúca mládež, ktorá je vystavená stále dostupnejšej ponuke rôzneho spektra psychotropných látok. Situáciu oproti minulosti iste zhoršuje aj ten fakt, že súčasné, z prevažnej miere synteticky získavané drogy, sú oproti klasickým psychotropným látkam (alkohol, rastlinné drogy)oveľa údernejšie a s rýchlejším nástupom psychickej aj fyzickej závislosti. Preto nie je prekvapujúce, že psychologická a psychoterapeutická starostlivosť venuje tomuto problému nemalú pozornosť a to v rámci prevencie aj liečby závislostí. Tento príspevok by chcel poukázať na to, aké možnosti má v tejto problematike logoterapia. V príspevku vychádzam najmä zo svojich skúseností, ktoré mám z práce so závislými v resocializačnom centre Retest v Bratislave.

            Ako sa díva logoterapia na vznik drogovej závislosti? Odpoveď vychádza zo základných postulátov, ktoré formuloval V.E. Frankl vo svojich knihách (1996, 1997, 1999). Človek je tvor, ktorý má okrem biologického a psychologického rozmeru aj rozmer duchovný, inak povedané noetický. V tomto rozmere prežíva svoj život ako zmysluplný a hodnotný, a prežíva samého seba ako slobodného voči danostiam, a zodpovedného voči niekomu či niečomu za to čo robí, a aké hodnoty napĺňa. Frankl postuloval vôľu k zmyslu ako základný motivačný mechanizmus, ktorý vedie človeka k tomu aby vo svojom živote hľadal a uskutočňoval vo svojom živote nejaký zmysel. Noetický rozmer mu umožňuje pri hľadaní a realizácii zmyslu svojho života prekročiť svoje ja, azamerať sa na hodnoty, ktoré ležia mimo súboru jeho fyzických a psychických potrieb, teda uskutočniť sebatranscendenciu. Problém nastáva, keď je vôľa k zmyslu blokovaná, keď človek z nejakého dôvodu nevie a nemôže zmysel života nájsť a naplniť, čo Frankl nazýva existenciálna frustrácia. Ak tento stav neuspokojenia vôle k zmyslu trvá dlhšie, prechádza do stavu, keď človek prežíva svoj život ako prázdny, bezzmyselný, bezcenný - t.j. prežíva existenciálne vákuum. Existenciálne vákuum leží podľa Frankla v pozadí mnohých psychických porúch a ťažkostí, najmä depresií a neuróz.

            Popri depresiách, neurózach či takých negatívnych javoch ako sú samovraždy či kriminalita, je jedným z problémov, ktoré sú podľa Frankla spôsobené existenciálnym vákuom, aj závislosti. Frankl (1997) považoval drogovú závislosť za prejav frustrácie pôvodnej vôle k zmyslu. Pre človeka, ktorý berie drogu, zrazu naberá svet, ktorý bol dovtedy bezzmyselný a prázdny, obrovskú zmyslovú plnosť. Nie je to však skutočný zmysel, ale iba pocit zmyslu, s ktorým sa dotyčný človek uspokojí. Frankl to prirovnáva k stavu, do ktorého sa dostali krysy, ktoré boli vystavené nasledujúcim pokusom. Do mozgu im zaviedli pokusné elektródy, ktoré bolo možné aktivovať stlačením tlačítka. Elektrický okruh potom vyvolával sexuálnu rozkoš, prípadne pocit uspokojenia hladu. Keď sa krysy sa naučili stlačiť tlačítko, tak prepadli tomuto uspokojovaniu, že sa v priebehu dňa takto uspokojovali tisícekrát. Najzaujímavejším faktom bolo, že krysy sa potom vôbec nezaujímali o skutočnú potravu, ani o skutočného sexuálneho partnera. Takto podobne sa človek závislý na drogách uspokojuje tým, že uniká zo zmyslovej prázdnoty do sveta subjektívneho pocitu zmyslu, a opúšťa reálne hodnoty a úlohy v skutočnom svete.

            Že nedostatok zmyslu života je často sa vyskytujúcim javom u drogovo závislých, dokazuje tak skúsenosť terapeutov, ako aj množstvo výskumov potvrdzujúcich prítomnosť existenciálneho vákua u drogovo závislých osôb. Mnohí terapeuti či iní pracovníci vedia, že závislí sa často sťažujú na prázdnotu svojho života, nedostatok životných cieľov, apatiu, nezáujem o iné veci ako drogu apod. Samotný Frankl (1999) cituje viaceré výskumy aj osobné informácie od pracovníkov z drogovej oblasti, podľa ktorých sa ukazuje že existenciálna prázdnota silne koreluje so sklonom k užívaniu drog. Z výsledkov výskumov, ktoré mám k dispozícii možno zacitovať napr. Newcomba a Harlowa (1986), ktorí potvrdili, že adolescenti s nižšou úrovňou zmysluplnosti života mali tendenciu vo vyššej miere riešiť záťažové situácie zneužívaním psychotropných látok, ako adolescenti s vyššou úrovňou zmysluplnosti. Tiež Kokosińska (1992) vo svojom výskume zistila, že skupina narkomanov mala výrazne nízke skóre životnej zmysluplnosti v teste PIL (75,23 bodov), dokonca nižšie než skupina samovrahov a neurotikov. Skupina alkoholikov mala skóre tiež znížené, v porovnaní so samovrahmi a neurotikmi asi na približne rovnakej úrovni. Do tretice môžem zacitovať výskum Waisberga a Portera (1994),ktorí porovnávali úroveň životnej zmysluplnosti u alkoholikov pred liečbou a po liečbe. Kým pre liečbou bola priemerná miera životnej zmysluplnosti nižšia ako je u bežnej populácie, po absolvovaní liečby sa zvýšila na úroveň porovnateľnú s bežnou populáciou. Na dôležitosť existenciálneho vákua v udržiavaní závislosti poukazoval aj fakt, že výška zmyslu života bola pozitívnym prediktorom neskoršieho relapsu. Inými slovami povedané čím vyššia zmysluplnosť po liečbe, tým väčšia pravdepodobnosť úspešnej abstinencie.

            Na druhej strane však treba pripustiť, že existenciálne vákuum nie je jediným ani všeobecným faktorom vzniku závislostí. Veta: “Nenašiel si zmysel života, preto sa utiekaš k drogám”, môže, pri počúvaní príbehov mladých mužov, ktorí vyrastali v rodinách so silnou patológiou, a ktorí už vo svojich ôsmych rokoch zneužívali na popud rodičov alkohol, príp. ktorí už v trinástich rokoch brali tvrdé drogy, vyznievať trochu neadekvátne, príp. moralisticky. Musíme pripustiť, že v tomto prípade existenciálne vákuum, ktoré závislosť sprevádza, nie je príčinou, ako skôr jedným z dôsledkov zlých podmienok rozvoja osobnosti daného človeka. Ak sa totiž človek stane závislým už v takom skorom veku, kedy sa ešte noetická dimenzia jeho osobnosti nestihla rozvinúť, závislosť sa stáva skôr príčinou neschopnosti nájsť a realizovať zmysel života, ako naopak. V takýchto prípadoch sú drogová závislosť, existenciálne vákuum a prípadné iné negatívne psychické fenomény spoločným výsledkom neadekvátnej rodinnej či inej situácie človeka.

            V etiológii závislostí hrajú samozrejme rolu aj iné faktory, nemožno opomenúť napr. ani biologické pre dispozície, ktoré treba brať do úvahy, no ich dôležitosť však netreba preháňať, ale napr. aj nadmernú psychickú, ekonomickú či ekologickú zaťaž. Na tomto mieste možno spomenúť  tzv. duálne diagnózy,t.j. diagnózu závislosti spolu s inými psychickými chorobami často endogénneho charakteru, napr. psychózy, hraničné poruchy osobnosti, ktoré sú zdrojmi enormného psychického napätia a záťaže. Dostupnosť psychotropných látok spôsobuje to, že človek redukuje dané napätie drogou, čím sa dostáva do bludného kruhu závislého správania.  Zastavme sa na chvíľu pri uvedených prípadoch mladých osôb pochádzajúcich z výrazne patologického rodinného prostredia. Z pohľadu existenciálnej analýzy sa dá povedať, že vývin človeka je charakterizovaný vývinom schopnosti “vzťahovať sa k...” (niečomu, niekomu) (Popielski, 1994), a vytváraním si väzieb k hodnotám, ľuďom, aktivitám a pod. (Naništová, 2001). V každej fáze svojho života sa človek vzťahuje k nejakým hodnotám. Na samom začiatku života sú to hodnoty fyzické – teda prvoradý záujem je na uspokojovaní hodnôt spojených s fyzickými potrebami hladu, bezpečia a pod. Už v skorom ranom veku sa človek začína vzťahovať sa hodnotám psychickým. Začína si vytvárať väzby na ľudí, ktorí sú schopní uspokojiť jeho potrebu prijatia, lásky, sebahodnoty, venuje sa činnostiam, ktoré mu pomáhajú realizovať jeho tvorivé potenciály apod. Spolu s rozvojom človeka ako subjektu prichádza aj vzťahovanie sa k noetickým hodnotám. Človek cíti, že je schopný nielen brať, ale aj dávať, nielen rozvíjať sa ale aj prekračovať okruh svojich potrieb. Začína rozmýšľať, čím naplniť svoj život, ako ho urobiť prospešným, účelným a zmysluplným, a vytvára si väzby k tým hodnotám, ktoré mu umožňujú žiť život naplnený zmyslom. Takto prebieha vývin za prirodzených okolností. Avšak v rodine, ktoré obsahuje výrazne patologické prvky, sa tento prirodzený vývin narúša. Dieťa, ktoré by si malo vytvoriť silné väzby k svojim rodičom, ktoré by saturovali jeho potreby bezpečia, prijatia a hodnoty, v tomto zlyháva (nie svojou vinou) a nachádza si náhradné väzby. V lepšom prípade je to nejaká iná blízka osoba, v horšomprípade nasleduje únik do fantázie, denného snenia, únik do rovesníckych skupín apod. Ak je dostupná psychotropná látka, čo v patologických rodinách často býva, dieťa hneď objaví, že je požitie aspoň na chvíľu rieši veľké vnútorné napätie, ktoré má z nenaplnených potrieb, a rýchlo sa stáva jeho hodnotou, resp. pseudohodnotou. Z noo-logoteórie je známy fenomén autokreácie (Popielski, 1994), to znamená hodnoty, ku ktorým sa človek vzťahuje, ho spätne formujú, ovplyvňujú a aj pripravujú pôdu na intenzívnejšie hodnoty v smere, na ktorý sa človek zameral. Platí to tak v pozitívnom, ako aj negatívnom smere. V prípade vzťahu k nejakej psychotropnej látke to znamená, že vytvorenie si väzby na ňu často vedie človeka k väzbe na silnejšiu psychotropnú látku (napr. fajčenie marihuany často vedie k heroínovej alebo pervitínovej závislosti). Preto sa v súčasnejmnohé deti alkoholických rodičov neostávajú pri alkohole, ale končia pritvrdých drogách.

            Poukázaním na vývoj schopnosti “vzťahovať sa k...” som chcel ukázať, na to, ako rodinné prostredie a skorý nástup závislosti môže úplne zablokovať rozvoj noetického rozmeru osobnosti, a že existenciálne vákuum nebýva vždy primárnou príčinou závislosti, ako skôr súčasťou jej symptomatológie. Napriek tomu to však neznamená, že v týchto prípadoch, zmysel života vôbec netreba brať do úvahy. Pretrvávajúci stav existenciálneho vákua môže pôsobiť ako udržiavajúci činiteľ závislosti, a to najmä tým, že posilňuje vnútorný stres. Na druhej strane budovanie väzieb k adekvátnym hodnotám a rozvíjanie zmyslu života ako aj celého noetického rozmeru, môže pomôcť rušiť väzby na drogu a prispieť pozitívnym spôsobom k liečbe závislostí.

Tým sa už dostávame k problematike intervencie u drogovo závislých z pohľadu logoterapie. Tú by som rozdelil na dve časti.Tá prvá sa týka všeobecnej práce so zmyslom života závislého, ktorá je aktuálna od začiatku terapie, až po jej ukončenie, teda prakticky počas celého jej priebehu. Druhá časť sa týka aplikácie konkrétnych metód logoterapie na špecifické problémy, ktoré sa vyskytujú u závislých.

Či sa jedná o človeka závislého na droge, u ktorého je existencálne vákuum primárnym alebo sekundárnym problémom, problém zmyslu života sa spravidla objavuje už na začiatku liečby. Mnohí závislí po detoxifikácii, ktorá sadá chápať ako spretŕhanie fyziologických väzieb na drogu, hovoria o stave, ktorý popisujú ako prázdnota, nezáujem, apatia. Ak sa k spretŕhaniu fyziologických väzieb pridá aj nutnosť pretrhnúť základné sociálne väzby, ktoré mal dotyčný človek vybudované – najmä drogových priateľov a známych, ktorí sú pre neho ohrozujúci, pocit prázdnoty a bezobsažnosti života sa znásobí. Nárok na pretrhnutie týchto a iných osobných väzieb súvisiacich s drogovým štýlom (hudba, obliekanie atď.) sa objavuje na začiatku terapie závislostí a je základným predpokladom jej ďalšieho úspešného pokračovania, ale najmä nutným predpokladom pre vybudovanie náhradných väzieb. Aj keď mnohí závislí majú silnú motiváciu abstinovať, a to najmä z existenčných dôvodov (prežitá blízkosť smrti, odmietanie životu na ulici apod.), táto motivácia sa často pod náporom pocitu prázdnoty a neustále sa vracajúcich spomienok na drogu rúca. Je známe, že čím je závislý dlhší čas v liečbe, tým menšia pravdepodobnosť, že liečbu neukončí. Práve tu je dôležité, aby terapeut  zachytil tento pocit prázdnoty a pomohol klientovi nahradiť staré väzby novými a naplniť svoj život konkrétnymi aktivitami a vzťahmi. Existenciálna prázdnota čerstvého abstinujúceho sa niekedy môže schovávať pod rúškom frázovitých viet ako napr. “mojim zmyslom života je teraz abstinovať, chcem žiť nový život apod.”, ktoré síce môžu byť vyslovené s úprimnosťou, chýba im však často konkrétnosť a praktická aplikácia. Pocit prázdnoty je niekedy skrytý a treba ho vyčítať. Spomínam si na abstinujúceho klienta, ktorý sa na individuálnom sedení rozhodol analyzovať svoj sen. Snívalo sa mu, že ho v lese napadli hady, s ktorým musel bojovať. Jeden sa mu dokonca zaryl do nohy, a jemu dalo veľa námahy a bolesti, kým ho z tade vytiahol a hady porazil. Následne sa scéna sna zmenila a on sa ocitol v suchej priekope obohnanej rozpadnutými múrmi. Pri otázke, čo mu tie hady pripomínajú, asocioval drogu – aj on s ňou musel silno bojovať až kým nezvíťazil. Pri ďalšej otázke, či sa mu nezdá, že život bez drogy je akýsi suchý a nezáživný, pripustil, že si v posledných dňoch uvedomoval, že nemá v živote nič, čomu by sa tak naozaj venoval a asocioval rozpadnutý život symbolizovaný rozpadnutými múrmi. Tento sen a jeho interpretácia sa stala úvodom k rozhovoru o možnostiach, ktoré abstinencia ponúka a spôsoboch ako urobiť svoj život zaujímavý a plný. Samozrejme, pri týchto rozhovoroch je v zmysle logoterapie nutné skôr “otvárať oči” – teda naučiť vidieť človeka možnosti a nie predpisovať konkrétne aktivity. Niekedy je však povzbudenie klienta ku konkrétnej aktivite nutnosťou aby zakúsil, že tá môže byť odmeňujúca, že mu môže poskytnúť silný zážitok zmyslu či sebahodnotu.  V režimových zariadeniach určených na liečbu či resocializáciu závislých je preto implicitne obsiahnutá nutnosť zaangažovať klienta do konkrétnych aktivít v prospech komunity a to najmä prostredníctvom práce napr. pri upratovaní, varení, úprave okolia pod. Postupne s dĺžkou pobytu rastie miera zodpovednosti klienta za konkrétne činnosti a oblasti, čo môže niekomu priniesť možno prvý krát zážitok vlastného úspechu a kompetencie. Okrem tvorivých hodnôt sa klient učí angažovať aj v prospech iných, drvivá väčšina zariadení komunitného typu v sebe nesie požiadavku vzájomnej zodpovednosti a záujmu o iných členov komunity. Príkladom toho je myšlienka starších bratov či sestier (inde možno známa pod názvom strážny anjel), keď starší klient pomáha novému klientovi pri zaraďovaní sa do komunitného života. Dôležitým prvkom je aj samostatná príprava voľnočasových aktivít či iných programov, ktoré pomáhajú klientom v prechode od pasívneho nastavenia, čo život prinesie, k aktívnemu postoju a prežívaniu zodpovednosti za svoj život a jeho náplň, čo je nutným predpokladom k rozvíjaniu zmyslu života. U klientov absolvujúcich pobyt v nejakom liečebnom či resocializačnom zariadení je pri budovaní konkrétnych životných cieľov nápomocný aj samotný systém konkrétneho zariadenia. Mnohé zariadenia totiž svojim štruktúrou pobytu na fázy, kedy človek môže postúpiť iba po splnení určitých podmienok ponúkajú klientovi konkrétne ciele a stimulujú ho k ich naplneniu. Podľa mojich skúseností je kľúčovým faktorom ani nie tak rozhovor o zmysle života, hoci aj ten môže byť nápomocný, ako skôr príklad životného štýlu komunity a starších klientov, ktorý strhne človeka k novým väzbám a vzťahom ak angažovaniu sa a v konkrétnych hodnotách.

K súvislosti s otázkou zmyslu života by som sa ešte krátko dotkol záveru terapie či pobytu v terapeutickom zariadení. Podľa mojich skúseností práve vtedy sa otázka zmyslu života znovu vynára. Súvisí to najmä s tým, že doterajší život bez drogy bolštrukturovaný režimom zariadenia, ktorý zabezpečoval hlavné životné ciele a životnú náplň. Teraz však prichádza doba, kedy klient ostáva odkázaný sám na seba a vyvstáva nutnosť nanovo zadefinovať svoj život a jeho zmysel. V tejto fáze sa podľa mojich skúseností dá s otázkou zmyslu život pracovať oveľa diferencovanejšie, nejde už len o konkrétne aktivity, ale o celkové životné zameranie, životnú orientáciu či nasmerovanie. Samozrejme adekvátne sebapoznanie o tom, že vlastná aktivita a zaangažovanosť v konkrétnych aktivitách, činnostiach a hodnotách dokáže naplniť jeho život pocitom naplnenia, ku ktorému mohol klient počas pobytu v terapeutickom zariadení dôjsť, môže slúžiť ako základ pre ďalší rast v tejto oblasti. Terapeut by mal pri práci s klientovou otázkou zmyslu života po skončení pobytu v zariadení čerpať práve z týchto skúseností a zážitkov, ktoré môžu byť základom pre klientovo hľadanie celkovej životnej orientácie.

Čo sa týka aplikácie konkrétnych metód logoterapie na špecifické problémy, ktoré sa vyskytujú u závislých, začnem problematikou zvládania chutí na drogu (v súčasnosti je aj na Slovensku pre intenzívnu chuť na drogu často používaný anglický výraz “craving”– znamenajúci silnú túžbu, žiadostivosť). Tá najmä v začiatkoch liečby závislého tvorí jeden z ústredných problémov a oblastí intervencie. Pomôcť závislému zvládať konštruktívne svoje chute na drogu znamená po prvé pomôcť mu minimalizovať ich, a po druhé, naučiť ho používať metódy na ich zvládanie. To prvé znamená vedieť rozpoznávať podnety asociované s drogou (napr. miesta spojené s užívaním drog, predmety asociujúce drogu, príp. proces jej užitia), a naučiť sa ich minimalizovať, teda vyhýbať sa im. To druhé znamená poskytnúť závislému spôsoby, ako sa vyrovnať so silnou túžbou po droge, keď už tie na neho príde. Popri iných používaných metódach vychádzajúcich najmä z kognitívno-behaviorálneho ale aj iných terapeutických prístupov (napr. stopnúť myšlienky, povedať to niekomu a pod.), sa dá v týchto prípadoch aplikovať aj logoterapeutická metóda dereflexie. Tá spočíva v odvedení pozornosti klienta na seba samého a svoje chute a v zameraní saklienta na iné aktivity, činnosti, hodnoty, ktoré strhnú jeho aktivitu, pozornosť a energiu. V kontexte toho čo som povedal o nahradzovaní väzieb na drogu inými väzbami, ide vlastne o spôsob, ako nahradiť väzbu na drogu, ktorá sa v danej chvíli prejavuje fyziologickými príp. psychickými prejavmi silnej túžby po droge, myšlienkami na drogu, spomienkami na stav opojenia, ktorý je spojený s užitím drogy, a nezriedka priam fyzickým pocitom kontaktu s drogou (napr. pocitom, ako keby závislý na alkohole cítil chuť alkoholu v ústach, či pocitom nástupu účinkom drogy). Zameranie pozornosti na nové aktivity, hodnoty, vytvorenie hodnotnej životnej náplne pomáha eliminovať chute na drogu nielen v aktuálnej situácii, keď klient prežíva stav “cravingu”, ale aj z dlhodobého hľadiska. Spomínam si napr. na klienta, ktorý sa po dlhšom čase pobytu v zariadení sťažoval na vzrastajúce chute na drogy. To sám sebe vysvetľoval tým faktom, že prestal vykonávať úlohu richtára, teda vedúceho klientskej samosprávy, ktorý má za úlohu koordinovať činnosť klientov a zastupovať ich pri riešení problémov v zariadení, ako aj navrhovať tieto riešenia a kontrolovať ich uskutočnenie. Zanechanie tejto funkcie, ktorá je medzi klientmi považovaná za náročnú najmä kvôli zvýšenej činnosti a zodpovednosti za priebeh aktivít a poriadku v zariadení, priviedlo tohto konkrétneho klienta k nedostatku zamerania sa na konkrétne aktivity a tým aj k zvýšenému pocitu prázdnoty, v ktorom mohli predchádzajúce väzby na drogu  a tým pádom aj zvýšené chute na ne znovu ožiť. V tomto prípade sa dotyčný klient sám iniciatívne začal venovať práci v záhrade, za ktorú prebral hlavnú zodpovednosť, čím sa jeho život stal opäť plnším. Nie všetci klienti samozrejme prejavia takú uvedomelosť, ako tento klient. Terapeutova úloha v práci s “cravingom” metódou dereflexie spočíva v pomoci klientovi, aby si vytvoril zoznam činností, na ktoré môže v prípade potreby zamerať svoju pozornosť a energiu. Tento zoznam však nemôže byť terapeutom daný, musí vychádzať z aktuálnych možností klienta, príp. zariadenia v ktorom sa dotyčný klient nachádza, a musí reflektovať jeho osobnostné a záujmové nastavenie.

Podľa uvedeného popisu sa dá usudzovať, že metóda dereflexie má veľmi blízko ku kognitívno-behaviorálnej metóde odvedenia pozornosti, ktorá sa tiež používa na zvládaní “cravingu”. V podstate sa dá s tým súhlasiť, avšak cieľom dereflexie nie je iba odviesť pozornosť klienta od chutí na drogu, ale aj naplniť život pozitívnym obsahom. Práve preto sa dereflexia, hoci sa v mnohom prekrýva s odvedením pozornosti, pozerá ďalej, akoby za horizont aktuálnej potreby a pomáha budovať postoj k životu ako celku.   

            Trochu zložitejšia situácia je u ďalšej logoterapeutickej metódy – paradoxnej intencii. Prevádzať túto metódu ako spôsob zvládania chutí na drogy považujem podobne ako u myšlienok na samovraždu za nevhodné, ba priam za kontraaindikáciu. Kým u úzkostných a neurotických vzorcoch správania, kedy sa táto metóda najviac používa, sú obavy nereálne, a katastrofické scenáre sú prakticky nenaplniteľné, chuť na drogu vedie v mnohých prípadoch ku recidíve. Práve preto je akýkoľvek úmysel, aj keď prehnaný alebo paradoxný, nebezpečný pre udržanie abstinencie. Tým sa ale nedá povedať, že paradoxnú intenciu, lepšie povedané ľudskú schopnosť sebadištancie, ktorá je jej podstatou, nemožno využiť. V prežívaní závislého je viacero nepríjemných dôsledkov závislého správania, okrem cravingu vyskytujúceho sa u všetkých typov látkových závislostí, sa môžeme napr. u užívateľov halucinogénov či psychostimulancií stretnúť s tzv. flashbackmi – pocitmi, ako keby človek aktuálne prežíval intoxikáciu drogou. Nepríjemné pocity úzkosti, skreslené vnímanie, paranoidné myšlienky či v extrémnych prípadoch halucinácie, sú vyčerpávajúce a znechucujúce, často znepríjemňujú klientovi abstinenciu a vyvolávajú obavy o to, ako často sa budú opakovať, a kedy to zase na človeka príde. Keďže tieto v zásade fyziologické procesy je možné len málo alebo vôbec ovplyvniť, je nutné aby sa ich klient naučil ignorovať a aby sa od nich dištancoval. Znamená to, že sa na ne začne klient dívať ako na niečo cudzie, čo mu síce môže znepríjemniť danú chvíľu, ale inak na neho môžu vplývať len do tej miery, do akej im to dovolí. Ak sa klient naučí tieto a iné im podobné stavy nebrať na vedomie, či dokonca vysmiať sa ich možnej hrozbe, je na dobrej ceste minimalizovať ich účinok a dopad na svoje prežívanie.

Tretia špecifická metódal ogoterapie – modulácia postoja tiež súvisí so zmenou postoja ku skutočnostiam, ktoré človek nemôže zmeniť. V živote závislého je vyskytlo mnoho udalostí, ktoré majú všetky dôvody aby boli vnímané negatívne. Finančná náročnosť závislosti viedla u mnohých k finančnému zruinovaniu seba, či v horšom prípade aj svojej rodiny. Krádeže, lúpežné prepadnutia, podvody sú bežnou súčasťou života mnohých závislých. Mnohí okrádali aj svojich rodičov či príbuzných, dokonca niektorí im ublížili nielen materiálne či psychicky, ale aj fyzicky. Neviazaný životný štýl závislých vedie najmä u mužov k násilným činom, ktoré by inak nikdy neurobili, niektoré ženy podstúpili prerušenie tehotenstva. Prvotnou reakciou, akonáhle sa človek vymaní z aktívneho užívania drog sú pocity hanby, poníženia, viny a pod, a stáva sa, že sa človek pod ťarchou týchto pocitov radšej vráti k predchádzajúcemu stavu, než by bol s nimi dlhodobo konfrontovaný. Klient  v tomto prípade potrebuje zmeniť postoj k objektívnemu stavu vecí tak, aby ho záťaž minulosti neubíjala, ale naopak, aby z nej mohol čerpať. Terapeut môže naučiť klienta dívať sa na svoj stav pozitívne, teda vidieť napr. to ako veľa krokov už urobil na ceste k trvalej abstinencii, ako sa dokázal zmeniť apod. Klient tak môže namiesto hanby svojej závislosti vnímať hodnotu svojej abstinencie, čo ho môže naplniť pocitom sebadôstojnosti a úcty k sebe samému, čo je iste lepším predpokladom jej trvácnosti.  

Týmto krátkym prehľadom použitia metód logoterapie však jej možnosti aplikácie v problematike závislostí nekončia. Terapia závislých sa uskutočňuje v rôznych kontextoch. Okrem liečby či resocializácie v stacionárnych zariadeniach, mnohí závislí podstupujú terapiu napr. ambulantne, a úplne iný kontext má aj terapia aktívne berúcich závislých, kde je prvoradým cieľom motivácia k abstinencii, či podporná psychoterapia počas detoxifikácie. Všetky tieto kontexty vyžadujú špecifický terapeutický a teda aj logoterapeutický prístup. Aj na základe toho, čo som uviedol v tomto príspevku, sa však dá povedať, že popri iných efektívnych terapeutických prístupov, je aj logoterapia pri rešpektovaní týchto špecifík schopná účinnej intervencie a pomoci.

Literatúra.

Frankl,V.E.: Lekařská péčě oduši. Brno, Cesta, 1996.

Frankl,V.E.: Vůle k smyslu. Brno, Cesta, 1997.

Frankl,V.E.: Teorie a terapie neuróz. Praha, Grada Publishing, 1999.

Kokosińska ,J.: Uzależnienie narkotyczne a poczucie sensu życia. In: Bieli, A., Walesa C. (Eds): Problemy współczesnej psychologii. Lublin, PTP, 1992.

Popielski, K.: Noetyczny wymiar osobowości. Psychologizcna analiza poczucia sensu życia. Lublin, KUL, 1994.

Naništová, E.: Človek hľadajúci aleboväzby a závislosti z pohľadu dimenzionálnej ontológie.  In: Jablonický, M. (Ed.): Kvantita versus kvalita v kontexte kvality života a prevenciidrogových závislostí. Zborník príspevkov z rovnomenného seminára, Liptovský Ján, 24-26. jún 2000. Úrad vlády SR, Bratislava, 2001, 165-173.

Newcomb, M.D.,Harlow, L.L, Life events and substance use among adolescents: Mediating effects of perceivedloss of control and meaninglessness in life. Journal of Personality and Social Psychology, 51, 1986, 3, 564-577.

Waisberg, J.L., Porter, J.E.: Purpose in life and outcome of treatment for alcohol dependence. British Journal of Clinical psychology, 33, 1994, 49-63.