CHÁPANIE DUŠE – PSYCHÉ NA PRAHU TRETIEHO TISÍCROČIA

Marián Mráz, Katedra psychologie FH, Trnavská univerzita

Tento príspevok vznikol v rámci riešiteľskej úlohy programu VEGA r. č. 1/0455/03

 

Témou našej práce je rozumenie pojmu duša - psyché - yuch. Najprv považujeme za nevyhnutné aspoň krátko predstaviť východiská, genézu, etymologickú i hermeneutickú analýzu tohto pojmu, ktorý je známy už celé tri tisícročia. Keďže táto téma má svoje viaceré limity, dovolíme si aspoň načrtnúť antické grécke predstavy o duši, ako aj hebrejské a biblické ponímanie tohto pre teológiu, filozofiu i psychológiu kľúčového pojmu a jeho neskoršie chápanie v ranom kresťanstve.

Ešte predtým však zdôraznime fakt, že pojem psyché patrí k tým, ktoré označujeme ako transcendetné, čiže prekračujúce možnosti ľudského slova a zjavujúce pravdu v jej symbolických obrysoch.

Predstava a chápanie duše – psyché - ako princípu života patrí vo filozofii k základným a súčasne aj najmenej jasným pojmom. Neuchopiteľnosť a nestálosť  psyché je zachytené už v prastarej gréckej mytológii. Pojem psyché – duša, dych sa stal synonymom premenlivosti, neuchopiteľnosti a súčasne aj nepomíjajúcnosti a nesmrteľnosti. Preto v gréčtine psyché označuje aj motýľa, konkrétny prejav metamorfózy a symbol nesmrteľnosti (Vážny 1955, s. 58), ktorý sa v helenistickom a ranokresťanskom období objavuje aj v sepulkrálnom umení na náhrobných kameňoch (Forstner 1990, s. 335).

Pojem duša – psyché môžeme v starovekom Grécku vystopovať už v 6. storočí pred Kr. v orfických poémach, ktoré boli súčasťou náboženských mystérií (Audi 1996, s. 552). Všeobecne sa prijíma názor, že termín psyché ako prvý zaviedol do filozofie a svojsky interpretoval jeden z najgeniálnejších filozofov všetkých čias – Herakleitos z Efezu (okolo r. 540 – 475 pred Kr.). Dušu – psyché - chápal dynamicky ako prchavosť, odparovanie – anathimiásis – v súvislosti s jeho predstavou o protikladnosti života (ohňa, sucha) a smrti (vody a vlhka).

Podľa tejto dualistickej predstavy činnosť duše sa prejavuje myslením a zmyslovým vnímaním. Zmysly zachytávajú iba premenlivé javy, podstatu vecí zachytáva iba mysliaci rozum – logos. Telo samo osebe je tuhé a necitlivé, život mu dáva iba duša, ktorá je v ňom uzavretá.

Život i smrť duše sú potom zahrnuté do obehu elementárnych javov aj do „božského“ sveta. V tomto zmysle sa posmrtná existencia duše podobá „výparu“ - je to vlastne symbol a výraz večnosti (Kříž 1939, s. 3).

Herakleitos v pojme psyché priniesol do filozofie jednoznačne spirituálny prvok, ktorý sa stáva trvalou súčasťou filozofickej reflexie a ktorý sa ani dnes nedá jednoducho obísť.

Nemenej zaujímavé sú aj prístupy Platóna alebo Aristotela a Plotina. Aj tieto, vzhľadom na ich symboliku a pretrvávajúci význam, budú súčasťou našich budúcich analýz.

Aspoň krátko sa zmieňme aj o hebrejskom prístupe k chápaniu duše. Biblické výrazy označujúce dušu: hebr. nefeš; gr. psyché; lat. anima viac-menej bezprostredne vychádzajú z obrazu dychu. Byť živý značí mať v sebe ešte dych (2 Sam 1, 9; Sk 20, 10). Keď človek umiera, duša uniká (Gn 35, 18), vydýchne sa (Jer 15, 9).

Obraz základnej skúsenostnej spojitosti života s dychom je síce spoločný obidvom myšlienkovým okruhom – hebrejskému i gréckemu, ale ukrývajú sa v ňom dve rozličné perspektívy. Grécke chápanie má tendenciu považovať dušu za princíp jestvujúci nezávisle od tela, v ktorom prebýva a z ktorého odchádza. Táto dualistická koncepcia sa opiera o zreteľnú materialitu tela a zdanlivú nehmotnosť dychu.

Hebrejský prístup nedovoľuje takéto oddeľovanie. Dych označuje jednoducho spôsob, ako sa v človekovi prejavuje konkrétny život. Dych je neustály pohyb a to aj vtedy, keď sa človek nehýbe, napr. keď spí. Jednoducho – duša, to je živý človek.

Biblický pojem "tela" - "bášár" zodpovedá "celku tela i duše" - človeku. Telo odlíšené od duše označuje hebrejčina jednoducho ako "mŕtvola" - "gúfá". Pokiaľ chce hovoriť o tele, ktoré Boh vytvoril už v lone matky, tak používa výraz "bášár". Preto "kol bášár" znamená – „všetko telo“ v zmysle „všetci ľudia“.

Pretože v hebrejčine chýba pojem "telo“ v našom chápaní, prvé preklady Biblie do gréčtiny používajú pre výraz "bášár" grécke slovo "sarx". Slovo "sóma" obvykle označuje mŕtvolu (porov. Tresmontant 1970, s. 88-89).

Duša rozhodne nie je nejakou „časťou“ človeka ktorá spolu s telom tvorí ľudskú bytosť, ale označuje celého človeka, nakoľko je oživený duchom života. Presnejšie povedané, duša neprebýva v tele ale vyjadruje sa cez telo; a telo vo význame telesnosť taktiež označuje celého človeka. Biblický prístup nepozná dichotomiu duše a tela. Duša nie je skutočnosťou zbavenou tela. Ak je hebrejské nefeš preložené do gréčtiny ako psyché, nesmieme ho chápať platónsky a dualisticky, ale celostne, ako expresívnu, živúcu skutočnosť. To, čo vnímam, nie je „telo“ v ktorom je „duša“, ale je to živá skutočnosť duše, ktorá je prístupná zmyslom a vďaka tomu je aj „telom“. Človek je stvorený ako "nefeš chajjá" - "živá bytosť". Hebrejčina nazýva telesnú skutočnosť človeka - dušou. Táto "duša" je prítomná vo svete, pretože asimilovala prvky tejto zeme a integrovala ich do vlastnej jednoty a tým je aj "telom", "živým telom".

Biblická antropológia sa dôsledne vyhýba oddeľovaniu duše a tela a postupne sa v nej objavuje nový prvok, ktorý filozofické antropológie nepoznajú. Hovorí o "duchu" - "ruach" - v gréckom preklade označovaný ako "pneumá". Označuje tým nadprirodzenú oblasť v človeku, miesto pre stretnutie sa s Bohom, vnútornú božiu podobu, ktorá sa človekovi stala vlastná a konštitutívna. Je to "čosi božského v nás" "theion ti" antických filozofov, ktorí túto skutočnosť nejasne tušili (Tresmontant 1970, s. 99).

Rozpätie ľudského ducha je nekonečné: môžeme nejakým spôsobom myslieť všetko, čo je alebo čo môže byť. Vedomie je možné iba tak, že sa pohľad nášho ducha, naše myslenie, stretáva s nejakou hranicou, s nejakým vymedzeným predmetom a od neho sa vracia k sebe (Říha 1998, s. 32). Identita je možná iba vďaka odlišnosti, vedomie Ja je podmienené existenciou Ty. Tento xenologický aspekt ľudského bytia je aj východiskom pre vytváranie vzťahov (Mráz 2000, s. 96), ktoré tým dostávajú nielen etický ale aj spirituálny rozmer.

Duša je znakom života, ale nie je jeho prameňom. A to je druhý podstatný rozdiel medzi hebrejským a gréckym platónskym chápaním. Pre Hebrejcov je prameňom a pôvodcom života Jahve-Boh, ktorý všetko oživuje svojím Duchom. V každej živej bytosti je „dych ducha života“ (Gn 7, 22).

Duša – psyché – ako princíp života a duch – pneumá – ako jeho prameň sa odlišujú v samom srdci človeka, v jeho spojení s Absolútnom.

Kresťanská syntéza gréckeho a hebrejského prístupu je pre našu prácu rozhodujúca. Ide pri tom o prekonávanie dualistického a gnostického pokušenia, ktoré trvá doteraz a vďaka čomu sa pojem duše takmer vytratil z inštrumentária súčasných mysliteľov.

Nakoľko pojem psyché je pre psychológiu konštitutívny, pri riešení našej výskumnej úlohy nesmieme obísť ani názory významných psychológov, najmä C. G. Junga a iných. Ich reflexia a aktualizácia bude témou samostatnej práce.

Kresťanstvo je možné chápať aj ako všeobecnú teóriu skutočnosti, ktorá sa týka pôvodu všetkého čo jestvuje a finality celého vesmíru. Je to teória, ktorá chce povedať, aký je pôvod stvorenia, jeho príčina a cieľ, jeho finalita. Ponúka nám informácie ako sa k tejto finalite pripojiť a ako ju uskutočniť (Tresmontant 1995, s. 41).

Podľa chápania kresťanských filozofov a podľa učenia Cirkvi človek je natoľko podstatne jednotný, že táto jednota ontologicky predchádza pravej, skutočnej a neredukovateľnej pluralite všetkých elementov jeho podstaty bytia; človek je jednotný z hľadiska svojho pôvodu, trvania i konečného určenia.

Zvláštnym, bytostne určujúcim a konštitutívnym prvkom celej ľudskej bytosti je duchovná, jednoduchá, substanciálna „duša“, ktorá sa podstatne líši od hmoty, matérie,“ môže vznikať iba skrz akt, ktorý nazývame stvorením - čo predpokladá absolútnu nezávislú moc – Boha.

Počiatok života nového človeka nie je len nejakou kombináciou niečoho vopred daného a jestvujúceho, ani nie je iba dôsledkom prvotného a trvalého stvorenia a pretrvávania hmoty vo svete, ale je tvorivým a „stvoriteľským zásahom“ v ktorom sa, vďaka stvoriteľskému impulzu Boha, objavuje vo svete niečo nové, čo zakladá novú duchovno-materiálnu bytosť, pričom „duchovnosť“ je apriórnou danosťou ľudského poznania i spôsobu prežívania života. Človek je vo svojej ontologickej pluralite telesno-materiálnou bytosťou, pretože je v príčinnej súvislosti s celým materiálnym svetom, ktorý poznáva ako materiálny práve vďaka svojej „duchovnosti“. To znamená, že človek je reálnym súcnom, má jednu bytnosť i jednu existenciu a aj pri pluralite svojich znakov a častí vždy predstavuje jediný celok - osobu.

V kresťanskom učení je duša princípom bytia a teda nie je samostatným, pre seba jestvujúcim súcnom, ktoré by vstúpilo do jednoty s materiálnym len akosi dodatočne a náhodne. Duša spolu s iným princípom človeka, s jeho telom, predstavuje jedno jediné súcno: človeka v podstatnej jednote. Preto každý pozorovaný špecifický znak je znakom celého človeka. Duchovná stránka sa uskutočňuje v dejinnej časopriestorovosti a snaží sa o eschatologické zavŕšenie celého človeka – dosiahnutie absolútnej plnosti, spásy – vo vzkriesení.

Svojou skúsenosťou môžeme zachytiť a prežívať vždy len celého človeka a to by nebolo možné, keby sme sa na neho nepozerali ako na osobu, vybavenú jedinečnou a nezameniteľnou individualitou, ktorá je viac než to, čo je biologicky postihnuteľné, pretože transcenduje k absolútnemu bytiu a tým aj k tajomstvu Boha.

Skutočnosť zjavenia musí byť dokázaná z aspektu ľudskej inteligencie a rozumu. Preto teológia potrebuje aj ostatné vedy, aj psychológiu. Veda a viera sa totiž vzájomne nevylučujú, ako sa niektorí nazdávali už od osvietenstva. Veda a viera nepotrebujú násilné zosúlaďovanie metódou konkordizmu, ale skôr dobrodružné hľadanie a objavovanie vzájomnej komplementárnosti..

Termíny psyché, nús, spiritus – dosahujú svoju významovú plnosť v teologickej reflexii Trojice ako jednoty Osôb – Otca, Syna a Svätého Ducha. Táto teológia je však iba málo rozvinutá a jej bohatstvo inšpirácií sa otvára nielen pred teológiou, ale aj pred všetkými ostatnými vedami.

Jestvujú aj ďalšie významné myšlienkové okruhy, ktoré nie je možné obísť a ktoré si vyžadujú nielen filozofickú, antropologickú a psychologickú analýzu, ale aj - a predovšetkým – teologickú syntézu. Je to najmä hermeneutická analýza pojmu persona – osoba a s ňou úzko súvisiaceho pojmu vzťah – relatio. Obidva pojmy úzko súvisia s fenoménom komunikácie a vytváraním spoločenstva – communio. Ich základným východiskom bola a aj zostáva trinitárna teológia, ktorá nám tieto termíny nielen darovala, ale stále nám ich ponúka ako zásadne dôležité pre celú oblasť xenológie, skúmania vzťahov a štúdium podstaty komunikácie a sociálnosti človeka – čo všetko priamo súvisí s tvorbou a rozvojom osobnosti.

Naše chápanie termínu persona je pod vplyvom racionalizmu viac sústredené na individualitu, vedomie, slobodu, vôľu a autonómiu človeka. Hermeneutická analýza vychádzajúca z pôvodnej trinitárnej teológie však poukazuje viac na vzťahovosť človeka ako subjektu. Teória vzťahov vychádza z analýzy Jedného a mnohosti, jednoty, subjektivity, identity i intimity. Tieto problémy musela nastoliť kristológia, ktorá je v plnom slova zmysle aj antropológiou nielen v exkluzívnom ale aj univerzálnom zmysle (Kasper 1994, s. 86). Termín persona v teológii má viacero komplementárnych významov, pretože kristologická a trinitárna teológia sa vyvíjali viac samostatne a ich vývoj nie je ani zďaleka dokončený, pri čom obidva teologické prúdy si budujú svoj vlastný jazyk .

Tým sa dostávame k vrcholu teologických analýz pojmov, ktoré z trinitárnej teológie analogicky aplikujeme aj na človeka a jeho svet.

Trojdimenzionálnosť človeka a jeho univerzálnosť pri vytváraní vzťahov nepochybne vychádzajú z teologických inšpirácií a aj v ďalšom bádaní sú na ne odkázané. Tretie tisícročie má byť „tisícročím vzťahov“, lebo iba v nich a skrz ne je človek schopný sebarealizácie, hľadania a nachádzania zmyslu vlastnej existencie a vytvárania šťastia. Axiologická dimenzia vzťahu-relácie a tým aj jeho etická štruktúra otvárajú aj pred postmoderným človekom celú šírku vzťahových možností, od budovaniu vzťahu k životu, ku všetkému čo existuje, k Bohu, ako aj k sebe samému (Naništová 2003, s. 158). Štúdium vzťahov ako výrazu osobnej komunikácie a vytvárania komúnie je výzvou predovšetkým pre psychológiu, pretože práve v tejto oblasti človek môže prežívať nielen šťastie, ale aj trpkú osamelosť a stratu zmyslu života. Psychológia značne prispela k objasňovaniu zmysluplnosti života a jeho význame pre psychické zdravie (Halama 2003, s. 76).

Osoba – persona- je vo svojej podstate schopná účasti na absolútnej pravde, vďaka schopnosti poznať, porozumieť a slobodne a zodpovedne sa rozhodovať a konať. Princíp ľudského bytia, ktorý dovoľuje hmotnej, časopriestorovej existencii dospieť k sebe samej, seba samú určovať a prekračovať určenosť hmotného, sa nazýva duša ( Rahner 1996, s. 76).

Pretože táto osobná duchovnosť sa nedá vyvodiť z matérie, je nevyhnutné na tento princíp bytia – na dušu – pozerať ako na podstatný, samostatný, konštitutívny princíp. Duša ako opravdivá skutočnosť preto nikdy nezanikne, ale nanajvýš prijíma nové spôsoby pôsobenia vlastného prejavu: vystupuje samostatne voči materiálnemu, má svoj skutočný význam a hodnotu. Preto nikdy nemôže byť iba súčasťou materiálneho a nemôže spolu s ním prestať existovať.

Rozum a kresťanská viera preto tvrdia, že duša smrťou nezaniká, i keď je smrťou dotknuté fyzicko-biologické vedomie človeka. Duša je nesmrteľná, i keď túto nesmrteľnosť nie je možné chápať ako jednoduché „ďalšie trvanie“ rovnakým spôsobom ako predtým, ale ako nadčasové zavŕšenie duchovnej osoby, ktoré nakoniec bude aj zavŕšením celého človeka i jeho sveta.

Filozofická a najmä biblická antropológia sú v mnohom odkázané na kresťansky chápanú psychológiu. Avšak ani psychológia nemôže byť oddelená od filozofie (Klčovanská 2003, s. 169). Zvláštnosťou biblickej antropológie je to, že skutočnosť považuje za stvorenú. Zvláštnosťou biblicky inšpirovanej psychológie je to, že myšlienka je výtvorom človeka, je zrodená z jeho slobody. Človek je tvorcom svojich myšlienok a autorom svojich činov. V biblických textoch je možné nájsť psychológiu skrytého vnútra, poznania pravdy a s ňou spojenej prvotnej slobody a voľby ako základu mravného vedomia. Ľudia majú moc a slobodu nároky tejto pravdy prijať alebo odmietať alebo sa pred nimi skrývať.

Základné teologické skutočnosti poznávame zo zjavenia – revelácie Absolútna – preto sú duchovné, spirituálne a nie psychologické. Patria do poriadku ducha – pneuma – a nie do poriadku duše – psyché. Sú nadprirodzené a nedajú sa zistiť filozofickou ani psychologickou analýzou, preto posledné kompetencie skúmania vzťahu duša- telo patria teológii. Obidve tieto metódy však môžu pomôcť odlíšiť všetko, čo nie je spirituálne. Psychologická analýza má veľkú cenu, pretože umožňuje presnejšie vymedziť oblasť spirituality. Dovoľuje totiž študovať celú psychologickú dimenziu ľudského života a treba priznať, že stojíme iba na začiatku tohto poznávania.

 

Použitá literatúra:

 

AUDI, R.:The Cambridge Dictionary of Philosophy. Cambridge University Press 1996. ISBN 0-521-48328-X

FORSTNER, D.: Świat symboliki chrześcijańskiej. Warszawa, Pax 1990. ISBN 83-211-1169-6.

HALAMA, P.: Zmysel života-psychologický aj náboženský fenomén. In: KOŠČ, L., STRÍŽENEC, M.: Kresťanstvo a psychológia. Trnava, SSV 2003. ISBN 80-7162-411-X.

KASPER, W.: Theologie-součást naší doby. Praha, ČKA 1994. ISBN 80-85795-09-4.

KLČOVANSKÁ, E.: Kresťanstvo a psychoterapia. In: KOŠČ, L., STRÍŽENEC, M.: Kresťanstvo a psychológia. Trnava, SSV 2003. ISBN 80-7162-411-X.

KŘÍŽ, A.: Úvod. In: ARISTOTELES: O duši. Praha, Jan Laichter 1939.

MRÁZ, M.: Problém utrpenia a jeho riešenie v medicínskej etike. Trnava, Dobrá kniha 2000. ISBN 80-7141-301-1.

NANIŠTOVÁ, E.: Zodpovednosť za stvorený svet z hľadiska environmentálnej psychológie. In: KOŠČ, L., STRÍŽENEC, M.: Kresťanstvo a psychológia. Trnava, SSV 2003. ISBN 80-7162-411-X.

RAHNER, K.: Teologický slovník. Praha, Zvon 1996. ISBN80-7113-212-8.

ŘÍHA, K.: Zrození ducha. Praha, vyšehrad 1998. ISBN 80-7021-288-8

TRESMONTANT, C.: Bible a antická tradice. Praha, Vyšehrad 1970.

TRESMONTANT, C.: Dějiny vesmíru a smysl stvoření. Praha, ERM 1993. ISBN 80-901477-0-4.

VÁŽNY, V.: O jménech motýlů v slovenských nářečích. Bratislava, SAV 1955.