Sociálna inteligencia, sociálna kompetencia, sociálne spôsobilosti.

Teória v praxi prevencie drogových závislostí

Oľga Orosová ¹, Zuzana Katreniaková ², Mária Sarková ¹, Andrea Madarasová Gecková ¹

¹ Ústav humanitných vied Prírodovedeckej fakulty UPJŠ v Košiciach

² Ústav sociálnej medicíny Lekárskej fakulty UPJŠ v Košiciach

 

Sociálna inteligencia je konštrukt, ktorý má významné praktické uplatnenie, konštrukt, ktorý umožňuje sledovať významné individuálne zvláštnosti (Silvera, Martinussenová, Dahl, 2001). Krátka štatistika naznačuje narastajúcu relevantnosť profesionálneho záujmu o širokú problematiku sociálnej a emocionálnej inteligencie v druhej polovici 20. storočia. Dramatický nárast, až explózia príspevkov, je zaznamenávaný v posledných 30-tich rokoch (Orme, Bar-On, 2002). G. Orme a R. Bar-On (2002) uvádzajú, že v období od roku 1970 do roku 1990 došlo k 500% nárastu publikácií uvedeného druhu, z daného obdobia je známych 3 500 vedeckých publikácií, pričom dve tretiny z uvedeného počtu boli publikované v priebehu posledného desaťročia.

Pri definovaní sociálnej inteligencie narážame na niekoľko ťažkostí. Prvá spočíva v otázke, či konštrukt sociálnej inteligencie vôbec existuje, či sociálna inteligencia je jasný a psychologicky užitočný konštrukt, či a ako je sociálna inteligencia vymedzovaná vo vzťahu k príbuzným pojmom (Silvera, Martinussenová,  Dahl, 2001). V literatúre, ako uvádza M. Bratská (2001), je inteligencia v kontexte širšieho chápania používaná s prívlastkami, ktoré umožňujú akcentovanie predpokladov, zdrojov riešenia, zvládania záťažových situácií, predpokladov napĺňania životných úloh: praktická, sociálna, interpersonálna a intrapersonálna inteligencia, emocionálna, morálna inteligencia, (Goleman, 1997, Kaukiainen, et al., 1999, Shafer, 1999, Ruisel, 1999, Bratská, 2001, Čáp, Mareš, 2001, Orme, Bar-On, 2002 ). Spolu so sociálnou inteligenciou nachádzame používanie pojmov sociálna obratnosť, sociálne  spôsobilosti, sociálna kompetencia alebo kompetencie, osobnostná kompetencia (Nákonečný, 1998, Bell, Rychener, Munsch, 2001).

Uvedená skutočnosť súvisí so sociálno-osobnostným prístupom vo výskume inteligencie (Ruisel, 1999), ktorý je orientovaný na vonkajší svet sociálnych interakcií a sociálnych štruktúr, na rolové správanie sa v sociálnych systémoch, na udržanie a rozvoj medziľudských vzťahov a podobne. Relevatnosť sociálno-osobnostného prístupu je aj odrazom potrieb praxe a prípravy výcvikových, intervenčných programov podporujúcich rôzne aspekty zdravia človeka, ako aj programov, ktorých cieľom je predchádzať rôznym formám rizikového správania sa pubescentov a adolescentov (Hamanová, Hellerová, 2000).

 

Sociálna inteligencia, sociálna kompetencia, sociálne spôsobilosti

 Podľa L. L. Thurnstona (Nákonečný, 1998, Goleman, 1997) je sociálna inteligencia  vymedzená ako spôsobilosť účelne riešiť rôzne sociálne problémy, pričom sociálnu inteligenciu považuje za špecifický jav, relatívne nezávislý na všeobecnej inteligencii, ktorý pozostáva z dvoch zložiek:

1.       percepčnej – schopnosť porozumieť iným ľuďom, spôsobilosť poznať druhého človeka a zvoliť vhodný spôsob správania voči nemu, rešpektujúci poznané zvláštnosti,

2.       akčnej, behaviorálnej – schopnosť jednať múdro v medziľudských vzťahoch, vlastný spôsob sociálneho správania, ktorým sa napĺňa určitý zámer jedinca.

Pri vymedzovaní sociálnej inteligencie je využívaná zložka percepčná, kognitívno-analytická a behaviorálna (Nákonečný, 1998, Bjorkqvist, Osterman, Kaukiainen, 2000). V  niektorých definíciách je teda akcentovaný kognitívny komponent sociálnej inteligencie alebo schopnosť jedinca porozumieť iným ľuďom, v iných definíciách je dôraz kladený na behaviorálnu podstatu, t. j. byť schopným úspešne rozvíjať interakciu s inými ľuďmi. Ďalší autori sa stále viac spoliehajú na psychometrickú podstatu a definujú sociálnu inteligenciu v  zmysle výkonu zisteného v testoch merajúcich sociálne spôsobilosti (Silvera, Martinussenová, Dahl, 2001).

Dobrý prehľad kritérií využívaných v literatúre k definovaniu a meraniu sociálnej inteligencie bol urobený M. Fordom a M Tisakom, prehľad, ktorý potvrdzuje terminologickú a významovú súvislosť sociálnej inteligencie, sociálnej kompetencie a sociálnych spôsobilostí  (in Kaukiainen, at al., 1999). Autori uvádzajú, že 1. sociálna inteligencia bola identifikovaná meraním sociálnych spôsobilostí. 2. užšie vymedzenie sociálnej inteligencie je možné nájsť u autorov akcentujúcich dôležitosť dekódovania sociálnych informácií. Sociálna inteligencia je potom definovaná takými spôsobilosťami, ako je čítanie neverbálnych stôp, spôsobilosťou usudzovania na základe správania sa iných ľudí. Primerané rolové správanie sa, sociálna percepcia, schopnosť určitého vhľadu do interpersonálnych vzťahov, procesov, reflexia prežívania a správania sa iných ľudí v interpersonálnych situáciách, patria k hlavným komponentom sociálnej inteligencie. 3. Sociálna inteligencia je tiež vymedzovaná ako behaviorálna flexibilita, schopnosť zmeny správania v závislosti od okolností situácie. V termínoch behaviorálnych výsledkov môže byť sociálna inteligencia definovaná, ako schopnosť umožniť ostatným slobodne sa správať.

Sociálna inteligencia je bezpochyby mnohotvarým konštruktom.  G. Orme a R. Bar-On (2002) uvádzajú, že sociálna inteligencia má veľmi úzky vzťah k emocionálnej inteligencii, pretože popisujú dva aspekty toho istého konštruktu a že väčšina existujúcich definícií sociálnej a emocionálnej inteligencie obsahuje jednu alebo viac nasledujúcich schopností:  porozumieť a konštruktívne prejavovať emócie, porozumieť prežívaniu iných ľudí a vytvárať kooperatívne interpersonálne vzťahy,  efektívne manažovať a regulovať emóciu, realisticky zvládať nové situácie a riešiť problémy osobnej alebo interpersonálnej podstaty, byť optimistický, pozitívne ladený a vnútorne motivovaný formulovať si a dosahovať ciele. Veľmi podobné, vzájomne sa ovplyvňujúce komponenty uvádza v svojom modeli emocionálnej inteligencie W. Tredwell (2002). Jednotlivé komponenty sú zaradené do štyroch skupín: sebauvedomenia a sociálneho uvedomenia, self-manažmentu a vzťahového manažmentu, pričom súčasťou poslednej skupiny sú sociálne spôsobilosti. C. Kosmitzki a O. P. John (in Silvera, Martinusse, Dahl, 2001) uvádzajú nasledujúce komponenty sociálnej inteligencie: vnímavosť pre vnútorné stavy a nálady iných ľudí, všeobecná schopnosť zaoberať sa inými ľuďmi,  poznatky o sociálnych normách a sociálnom živote,  schopnosť orientovať sa v  sociálnych situáciách,  využívanie sociálnych techník umožňujúcich manipulovať, jednať s inými ľuďmi,  sociálna príťažlivosť (čaro),  sociálna adaptácia. D. Goleman (1997) uvádza, že veľa psychológov zastávalo vo vzťahu k inteligencii v medziľudských vzťahoch cynickejší postoj, považovali ju za schopnosť manipulovať s ľuďmi – „aby robili to, čo chcete vy, bez ohľadu na to, čo chcú sami“. Napriek určitej skepse a odmietaniu, ako uvádza autor, akcentujúc práce H. Gardnera, R. Sternberga a P. Saloveya, je inteligencia človeka vymedzovaná širšie,  ako otázka, čo všetko je potrebné k tomu, aby bol človek v živote úspešný?.

Pochopiť podstatu  komponentov sociálnej inteligencie znamená porozumieť, že potreby hľadania zmyslu života, životných udalostí, seba-expresie, sociálnych vzťahov, vnútornej rovnováhy jedinca a cesty napĺňania týchto potrieb, túžob sú aj cestami rozvoja sociálnej a emocionálnej inteligencie jedinca (Orme, Bar-On, 2002).

Konotácia sociálnej inteligencie je úzko napojená na sociálne spôsobilosti a kompetenciu, pričom emocionálna inteligencia, interpersonálna inteligencia je jasne čiastočne sa prekrývajúcim konceptom (Bjorkqvist, Osterman, Kaukiainen, 2000). M. Nákonečný (1998) uvádza, že sporadicky sa sociálne spôsobilosti nazývajú tiež sociálne kompetencie. Tento pojem, ako autor uvádza, príležitostne zahrňuje určité profesionálne kompetencie a navyše nie je jasné, či existuje všeobecný faktor sociálnej kompetencie, lebo sú ľudia, ktorí dokážu viesť vtipné rozhovory, ale nevedia viesť efektívne poradu. V tejto súvislosti je dôležité uviesť, že kompetencie jedinca sú vymedzované konzistentným správaním, ktoré umožňuje jedincovi v určitej situácii dosiahnuť cieľ (Zinger, 2002) . Iný, veľmi konštruktívny a prakticky využiteľný uhol pohľadu na kompetenciu ponúka analýza spolupôsobenia sociálnej kompetencie (schopnosť tímovej práce, schopnosť spolupracovať, zvládať konfliktné situácie, komunikovať), kompetencie vo vzťahu ku vlastnej osobe (schopnosť sebareflexie, sebahodnotenia a vedomého rozvíjania vlastných hodnôt, schopnosť byť sám sebe manažérom, sociálna kompetencia sa používa aj ako alternatíva k sebaúcte, Klein, 1992) a kompetencie v oblasti používania metód (schopnosť postupovať systematicky,  štrukturovať a klasifikovať nové informácie, dávať veci do kontextu, poznávať súvislosti, kriticky sledovať a posudzovať javy, okolnosti a možnosti, hľadať nové riešenia, zvažovať šance a riziká) (Belz, Siegrist, 2001).

Pri vymedzovaní sociálnej kompetencie uvádza J. Výrost (2002) rozlišovanie globálnych/špecifických a internálnych/externálnych definícií. Globálne definície majú tendenciu popisovať sociálnu kompetenciu ako unidimenzionálny konštrukt s akcentom na dispozície jedinca, špecifické definície prinášajú zoznam sociálnych spôsobilostí, internálne definície kladú dôraz na zdroje psychologickej povahy,  externálne definície zdôrazňujú význam vonkajších, sociálnych kritérií efektivity sociálneho správania (s. 330). V internálnych definíciach je sociálna inteligencia považovaná za zdroj sociálnej kompetencie.

 A. Kaukiainen so svojími spolupracovníkmi (1999) uvádzajú, že sociálno-kognitívne schopnosti jedinca sú predpokladom sociálnej adaptácie, pričom v skutočnosti koncepty sociálnej kompetencie a sociálnych spôsobilostí sú viac alebo menej používané ako synonymá k prosociálnym spôsobilostiam. Sociálna inteligencia má neutrálny náboj, je to konštrukt, ktorý môže byť používaný tak v prosociálnom, ako aj antisociálnom kontexte. Požiadavky situácie a osobnostné aspekty, determinujú ciele, v mene dosiahnutia ktorých jedinci využívajú svoju sociálnu inteligenciu (Kaukiainen et al., 1999). Používanie konštruktov sociálna obratnosť (uplatňujúca sa v interpersonálnych interakciách, ako spôsobilosť  viesť a rozvíjať určitú zmysluplnú interakciu, je to spôsobilosť kontrolovať danú sociálnu interakciu, Nákonečný, 1998), sociálna kompetencia, sociálna spôsobilosť v sebe obsahujú a priori pozitívny, očakávaný, protektívny konotát.

 

Niektoré metodiky výskumu sociálnej inteligencie, sociálnej kompetencie a sociálnych spôsobilostí:

 TSBI – Texas Social Behavior Inventory, The Short Form of The Texas Social Behavior Inventory (TSBI), 16 položková metodika s 5-bodovou škálou odpovedí (http://www-class.unl.edu/psycrs/new350lab/survlist.pdf).

PESI - Peer-Estimated Social Inteligence (Kaukiainen, at al., 1999, Bjorkqvist, Osterman, Kaukiainen, 2000 , Kaukiainen, 2002), technika nominácií, umožňuje prostredníctvom 10 položiek hodnotených na 5 – bodovej škále merať výkonové kompetencie rovesníkov rovnakého pohlavia v sociálnom kontexte. Umožňuje hľadať odpoveď na otázku: Ako sa to javí ostatným?

Adolescent Competencies (Bell, Rychener, Munsch, 2001), k posúdeniu sociálnych kompetencií adoelscentov sú využité tri zdroje:

                seba-hodnotenie adolescentov (6 škál),

                hodnotenie rodičmi (4 škály),

                posúdenie behaviorálnych interakcií pozorovateľom (3 škály).

SSRS – Social Skills Rating System, metodika F. M. Greshama a S. N. Elliott (Taylor, Liang, Tracy, Williams, Seigle, 2002), sociálne spôsobilosti študentov sú hodnotené učiteľmi, študentami, rodičmi. Škály pre učiteľov a rodičov sú podobné, zahrňujú škály kooperácie, asertivity, seba-kontroly a zodpovednosti. Študentská verzia obsahuje škály kooperácie, asertivity, empatie, seba-kontroly.

The Bar-On EQ-i,

Multi-Health System, Totonto, Canada (Orme, Bar-On, 2002), validizovaná metodika sledujúca sociálnu a emocionálnu inteligenciu: intrapersonálne komponenty (self-regard, emocionálne seba-uvedomovanie, asertivita, nezávislosť), interpersonálne komponenty (empatia, sociálna zodpovednosť, interpersonálne vzťahy), adaptácia (testovanie, reality, flexibilita, riešenie problémov), stres-manažment (tolerancia na stres, kontrola impulzívnosti, nálada, celkové emocionálne ladenie (optimizmus, šťastie).

 

Úroveň sociálnej inteligencie, sociálnej kompetencie a sociálnych spôsobilostí ako ukazovateľ ich efektívnosti v programoch prevencie drogových závislostí

U

V

E

D

O

M

O

V

A

N

I

E

 

 

 

 

 

SEBAUVEDOMOVANIE

 

 

SEBAREFLEXIA

 

 

 

 

 

 

 

 

 

SOCIÁLNE UVEDOMOVANIE

 

 

REFLEXIA SOCIÁLNYCH

PROCESOV

 

 

 

 

S

P

R

Á

V

A

N

I

E

 

 

 

 

 

 

MANAŽOVANIE SEBA

 

 

 

 

MANAŽOVANIE SOCIÁLNYCH VZŤAHOV

 

 

 

 


            Rozvoj životných, osobnostných kompetencií, životných, sociálnych spôsobilostí je často cieľom výcvikových programov aj kritériom sledovanej efektívnosti programov. Výcvikové programy sa vo variujúcej miere sústreďujú na podporu, rozvoj sebareflexie, reflexie sociálnych procesov, na sebamanažovanie a manažovanie sociálnych procesov, ktoré v schéme W. Tredwella (2002) tvoria hlavné komponenty modelu emocionálnej inteligencie jedinca (obrázok č. 1)

 

                                     

                                              

                                               POZITÍVNY VPLYV NA INÝCH

Obrázok č. 1 Model emocionálnej inteligencie (Tredwell, 2002)

 

 

Existujúce výskumné výsledky potvrdzujú, že programy prevencie drogových závislostí sú efektívne, prinášajú zmysluplné výsledky a trvalú redukciu užívania alkoholu, fajčenia cigariet a marihuany, ak:

1.                            kombinujú tréning sociálnych spôsobilostí odmietania a všeobecných životných spôsobilostí,

2.                            ak sú bezprostredne implementované do života dospievajúcich,

3.                            ak obsahujú posilňujúce stretnutia v priebehu nasledujúcich aspoň  2 rokov, ako potvrdzuje výskum G. J. Botvina (Botvin, Schinke, Epstein, Diaz, Botvin, 1995).

Následujúce výskumy poukazujú na efektívnosť programov, pravidelne realizovaných učiteľmi v školskom prostredí, v ktorých je trénovanie sociálnych spôsobilostí odmietania súčasťou širšej intervencie posilňovania všeobecných osobnostných a sociálnych kompetencií, (Botvin, Epstein, Baker, Diaz, Ifill-Williams, Miller & Cardwell, 1997, Botvin, Griffin, Diaz, Miller, & Ifill-Williams, 1999). Program prevencie drogových závislostí trénujúci spôsobilosti odmietania drog, protidrogové normy, osobnostné  spôsobilosti manažovania seba samého, sociálne spôsobilosti,  vykazuje efektívnosť v smere nižšej úrovne rizikového správania, pozitívny vplyv na  kognitívne, postojové a osobnostné premenné (Botvin, Griffin,  Diaz, Scheier, Williams,  Epstein, 2000). Celý rad ďalších štúdií potvrdzuje efektívnosť programov prevencie drogových závislostí rozvíjajúcich životné, osobnostné, sociálne spôsobilosti a kompetencie (Botvin, Griffin, Diaz, & Ifill-Williams, 2001, Botvin, Griffin,  Diaz, & Ifill-Williams, 2001, Spoth, Redmond, Trudeau,  & Shin, 2002,   Botvin, Griffin,  Paul & Macaulay, 2003, Griffin, Botvin, Nichols, & Doyle, In Press).

Nedostatok sociálnych spôsobilostí je asociovaný s rizikovým správaním sa pubescentov alebo adolescentov - s ich vysokou frekvenciou užívania alkoholu (Laukkanen, Shemeikka, Viinamaki, Polkki, Lehtonen, 2001). Uvedené výsledky však nepotvrdzuje rozsiahla štúdia L. M. Scheier a G. J. Botvina (1998), ktorí sledovali na vzorke 2 696 adolescentov vzťah medzi sociálnymi spôsobilosťami, osobnostnou kompetenciou a užívaním alkoholu. Zistili, že vyššia úroveň osobnostnej kompetencie je asociovaná s nižším užívaním alkoholu, vyššia úroveň sociálnych spôsobilostí je asociovaná s vyšším užívaním alkoholu. Kontinuálne užívanie alkoholu je asociované s vyššou úrovňou sociálnych spôsobilostí. a nižšou úrovňou osobnostnej kompetencie. Vyššia úroveň sociálnych spôsobilostí predikuje vyššiu úroveň následného užívania alkoholu, vyššia úroveň osobnostných kompetencií predikuje nižšiu následnú úroveň užívania alkoholu. Ďalším dôležitým zistením uvedenej štúdie je fakt, že u  adolescentov, ktorí sa nachádzali vo vysoko rizikovom sociálnom prostredí a vyznačovali sa nízkom akademickou sebaúctou, bola zistená narastajúca tendencia užívania alkoholu v priebehu času.

 

Záver

 Aj keď uvedené výsledky spochybňujú význam trénovania sociálnych spôsobilostí v programoch prevencie drogových závislostí, môžu byť výzvou k terminologickej a metodologickej čistote a naznačujú dôležitosť používania psychometrických kritérií pri zisťovaní efektívnosti týchto programov.

Podľa W. Tredwella (2002) je kompetencia merateľná charakteristika jedinca, ktorá umožňuje rozlišovať úroveň výkonu jedinca v rôznych oblastiach jeho života (obrázok č. 2). Kompetencia je autorom symbolicky naznačená v podobe ľadovca. Sociálne spôsobilosti spolu s poznatkami jedinca predstavujú „viditeľný vrchol ľadovca“, ktorý je pre jedinca nevyhnutný, avšak nepostačujúci.  Skrytá, pre úspešné, dlhodobé napredovanie jedinca nevyhnutná časť ľadovca je tvorená osobnostnými, sociálno-osobnostnými a motivačnými charakteristikami. Uvedené a ďalšie existujúce výsledky výskumu efektívnosti programov prevencie drogových závislostí (Orosová, 2002) a programov podpory zdravia (Rootman, et. al. 2001), potvrdzujú efektívnosť práve tých programov, ktoré rozvíjajú zložky nielen viditeľnej, ale aj skrytej časti uvedeného ľadovca.

sociálne spôsobilosti
Poznatky,Sociálna rola
Motívy, hodnoty
Osobnostné črty
sebaobraz
 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 


Obrázok č. 2 Čo je to kompetencia?  (Tredwell, 2002)

 

Literatúra:

 

Bell, N. J., Rychener, S. R., Munch, J.: Multiple Views of the Family and Adolescent Social Competencies. Journal of Research on Adolescence, 11, 2001, 4, 375-400. 

Belz, H.,  Siegriest, M.: Klíčové kompetence a jejich rozvíjení. Praha: Portál 2001, 375 s.

 Bjorkqvist, K., Osterman, K., Kaukiainen, A.: Social Intelligence – Empathy = Aggression? Aggresion and Violent Behavior, 5, 2000, 2, 191 – 200.

 Botvin, G.J., Schinke, S.P., Epstein, J.A., Diaz, T. & Botvin, E.M.: Effectiveness of culturally-focused and generic skills training approaches to alcohol and drug abuse prevention among minority adolescents: Two-Year follow-up results. Psychology of Addictive Behaviors, 9, 1995, 183-194.

 Botvin, G.J., Epstein, J. A., Baker, E., Diaz, T., Ifill-Williams, M., Miller, N., & Cardwell, J.:  School-based drug abuse prevention with inner-city minority youth. Journal of Child and Adolescent Substance Abuse,  6, 1997, 1, 5-20.

 Botvin, G.J., Griffin, K.W., Diaz, T., Miller, N., & Ifill-Williams, M. (1999). Smoking initiation and escalation in early adolescent girls: One-year follow-up of a school-based prevention intervention for minority youth. Journal of the American Medical Women's Association, 54, 139-143.

 Botvin, G.J., Griffin, K.W., Diaz, T., Scheier, L.M., Williams, C., & Epstein, J.A. : Preventing illicit drug use in adolescents: Long-term follow-up data from a randomized control trial of a school population. Addictive Behaviors, 25, 2000, 769-774.

 Botvin, G.J., Griffin, K.W., Diaz, T., & Ifill-Williams, M.:  Drug abuse prevention among minority adolescents: Posttest and one-year follow-up of a school-based preventive intervention. Prevention Science, 2(1), 2001, 1-13.

 Botvin, G.J., Griffin, K.W., Diaz, T., & Ifill-Williams, M. : Preventing binge drinking during early adolescence: One- and two-year follow-up of a school-based preventive intervention. Psychology of Addictive Behaviors.2001.

 Botvin, G.J., Griffin, K.W., Paul, E., & Macaulay, A.P.: Preventing tobacco and alcohol use among elementary school students through Life Skills Training. Journal of Child & Adolescent Substance Abuse. 2003.

 Bratská, M.: Zisky a straty v záťažových situáciách alebo príprava na život. Bratislava: Práca 2001.

 Čáp, j., Mareš, J.: Psychologie pro učitele. Praha: Portál 2001.

 Goleman, D.: Emoční inteligence. Praha:  Columbus 1997.

 Griffin, K.W., Botvin, G.J., Nichols, T.R., & Doyle, M.M.:  Effectiveness of a universal drug abuse prevention approach for youth at high risk for substance use initiation. Preventive Medicine. In press.

 Hamanová J., Hellerová P. Syndrom rizikového chování v dospívání. 2. část: Prevence. Čs. Pediatrie, 55, 2000, No. 7, p.466-473.

 Kaukiainen, A. et al.: The Relationshps Between Social Intelligence, Empathy, and Three Types of Aggression. Aggressive Behavior, 1999, 25, 81-89.

Laukkanen,E.R., Shemeikka,S.L., Viinamaki,H.T., Polkki,P.L., Lehtonen,J.O. (2001). Heavy drinking is associated with more severe psychosocial dysfunction among girls than boys in finland  . Journal Of Adolescent Health, 28, 270-277.

 Nákonečný, M.: Encyklopedie psychologie. Praha: Academia 1998.

 Orme, G., Bar-On, R: The contribution of emotional intelligence to individual and organisational effectiveness. Competency & Emotional Intelligence, 9, 2002, 4, 23-28.

 Orosová, O.: Intuícia, teória a výskum v prevencii drogových závislostí. Československá psychologie, 2002, 46, 2, 138 – 149.

 Rootman, I., et al.: Evaluation in Health Promotion. Principles and Perspectives. WHO Regional Publications, European Series, No. 92, Copenhagen 2001.

 Ruisel, I.: Inteligencia a osobnosť. Bratislava: Veda, 1999.

 Scheier,L.M., Botvin,G.J. (1998). Relations of Social Skills, Personal Competence, and Adolescent Alcohol Use: A Developmental Exploratory Study. Journal Of Early Adolescence, 18, 77-114.

Spoth, R. L., Redmond, C., Trudeau, L., & Shin, C. (2002). Longitudinal substance initiation outcomes for a universal preventive intervention combining family and school programs. Psychology of Addictive Behaviors, 16, 129-134.

 Silvera, D. H., Martinussen, M., Dahl, T. .: The Thomso Social Intelligence Scale, a self-report measure of Social Intelligence. Scandinavian Journal of Psychology, 2001, 42, 313-319.

 Taylor, C. A., Liang, B., Tracy, A. J., Williams, L. M., Seigle, P.: Gender Differences in Middle School Adjustment, Physical Fighting, and Social Skills: Evaluation of a Social Competency Program. The Journal of Primary Prevention, 23, 2002, 2, 259- 272.

 Tredwell, W.: Emotional Intelligence and Executive Success.Emotional Intelligence: Key To Executive Success, IACPR Conference, October 8, 2002, http://www.theboltongroup.com/pdf/IACPR2002EI.pdf, 27.5.2003.

 Výrost, J.: Sociálna kompetencia či sociálne kompetencie? In: Baumgartner, F., Frankovský, M., Kentoš, M.(Eds.):  Sociálne procesy a osobnosť. Zborník referátov z konferencie SVÚ SAV Košice, ÚEP SAV Bratislava, PÚ AV ČR Brno, PÚ FF MU Brno, Stará Lesná 18. 9. – 20. 9.  2002, 329-332.

 Zinger, J.: Using Emotional Intelligence in the Appraisal and Selection of Executives. Key To Executive Success, IACPR Conference, October 8, 2002, http://www.theboltongroup.com/pdf/IACPR2002EI.pdf, 27.5.2003.